Potrebovala som zo seba dať preč, to negatívne. No a tak vznikla táto poviedka. Ja viem, že smutná. Čo už so mnou...
Bude sa k tomu hodiť.
"Trochu si pocválajte," zakričal tréner na skupinu jazdcov. Dievča na bielej kobyle pevne stislo pery a skrátilo si opraty. Siahla do vrecka bundy a takmer jej vyhŕkli slzy. Teraz alebo nikdy.
Pevne si sadlo do sedla, vnútornú nohu posunula za podbrušník, vonkajšiu takmer na nohu koňa, pritlačila holene a začala cválať. Na malý moment zaváhala. Nie, neurobí to. Zastaví, pokluše si, odíde s ostatnými, uprace stajňu a vráti sa domov s novými zážitkami. Potom, si spomenula na tú bolesť a trápenie. Na mnoho prebdených a preplakaných nocí. Zovrela opraty až jej ruky v čiernych jazdeckých rukaviciach stŕpli. Cítila ako kobyla naberá rýchlosť. Usmiala sa. Vždy bola nezastaviteľná.
