Červenec 2014

Chorobný výkec ohľadom písania č. 2

19. července 2014 v 23:09 | Faint |  Rozlietané myšlienky
Skrátka a dobre. Potrebovala som zo seba dať všetko preč. Dúfam, že si to prečítate do konca. Je to dosť dôležité pre ďalšie smerovanie. A vlastne ani neviem prečo to sem píšem...

Moje myšlienky ohľadom písania boli za posledné mesiace ako na horskej dráhe.
Už som sa občas pristihla ako premýšľam nad posledným článkom na tomto blogu, dokonca mi napadli aj prvé slová. (Našťastie som ich už zabudla).
A fakt, že som sa nedostala na Medziriadky mi tiež absolútne nepomohol.
Občas sa pýtam, prečo to stále riešiš? Potom si poviem, že ma to už netrápi.
Ibaže potom na FB začne spamovanie o tom, že sa začína ďalší ročník a človek, aby sa opäť cítil na hovno.
Pretože, keď už spoznáte určitú skupinu skvelých a inteligentných ľudí, navyše s rovnakou záľubou a bonusom: rovnakým hudobným štýlom, máte s nimi svoje súkromné žartíky a chcete sa s nimi stretnúť znovu a je to možné iba raz za rok, budete fakt smutní a sklamaní.
Ste frustrovaní a navyše neviete či to písanie vlastne za niečo stojí, netušíte, kde sa stala chyba.
A ten pocit, hnusné zvieranie žalúdka, neviete ako ďalej. Rovno tri krát za sebou v tak krátkom čase vám tiež veľmi nepomáha.
Toľko k úvodu.

Farby v temnote

16. července 2014 v 10:00 | Faint |  Jednorázovky
Čaute Ruleťáci! Keďže 13. kapitola ĽAS sa stále píše a ja tu pár dní nebudem, rozhodla som sa sem pridať tú nešťastnú poviedku, ktorú som písala na Medziriadky.
Nie je dobrá, fakt nie. Teraz si to plne uvedomujem. Nemám rada túto tému, nečítala som dokonca ani Na vine sú hviezdy, aj keď sa to niekomu tak môže zdať, ale paradoxom je, že som o tom písala :D Však čo. (A ešte o tom niekedy budete počuť).
Inšpirovala ma Tarja Turunen s rovnomenným názvom albumu. Ak by ste chceli pustite si pri čítaní: Tarja Turunen - Until Silence
Hlavná postava je Soňa, ale nie TÁ Soňa. Proste nemám kreativitu na mená no :D
Dúfam, že sa bude páčiť a že čoskoro dopíšem ĽAS :) Spravím si vlastné sústrednie, nebude ma vyrušovať internet.
Úryvok na začiatku je z piesne It's All Wrong od KoRn.



How many times a day must I die?
Nothing´s gonna work today
I´m killing time
Looking all around to find a way
It´s all wrong
Knowing that my demon won
I´m done!
Sedela som na lavičke a hľadela na celkom pokojnú hladinu Torysy. Podchvíľou som si rukou utrela slzy, ktoré sa mi skotúľali po lícach. Text piesne a rázny hlas Jonathana Davisa iba umocňovali môj pocit prázdnoty, frustrácie a nedocenenia.
Prečo je všetko také komplikované? A prečo práve ja? Všetko to vo mne len tak vrelo.
Povzdychla som si a pohladila svojho yorshíra pokojne sediaceho na mojich kolenách. Vždy takto verne čakal, kým som sa nezdvihla a nedala mu pokyn, že ideme domov.
Barry pootočil hlavu a pozrel na mňa svojimi tmavými očami. Vzápätí čosi zavetril vo vzduchu a zastrihal ušami. Niekoho spozoroval. Otočila som sa smerom, kam hľadel. Od neďalekého mosta sa blížil pomerne vysoký chlapec s malým shitzu na vôdzke.
Odvrátila som sa a ďalej sledovala Torysu. Po líci mi stiekla ďalšia slza. Rýchlo som si ju utrela a zabodla som svoj pohľad do zeme.
Vtom som na svojom pleci pocítila niečí stisk. Zodvihla som hlavu a hľadela priamo do chlapcovej tváre. Mal prenikavé sivé oči a husté čierne vlasy, ktoré mu ostro kontrastovali s bledou pleťou. Mohol mať asi šestnásť rokov.
"Si v pohode?" spýtal sa ma. Napriek slúchadlám na ušiach a metalovej hudbe som ho dobre počula. Roky skúseností. Ľudia okolo mňa sa mohli zhovárať o hocičom, mysliac si, že ich nepočujem. Chyba.
"Ja...ehm áno," zamrmrala som a dúfala, že čo najskôr odíde.

Parabola

14. července 2014 v 13:15 | Faint |  Básne
Školské výlety sú veľmi inšpiratívne a produktívne. Na tom poslednom som sa o tom mohla presvedčiť. Moja múza vyprodukovala dve kratšie básne. Avšak pri ich tvorbe som sa málinko inšpirovala hudbou. Tu je jedna z nich. Spoznáte pieseň, ktorá ma nakopla? :)

*
Toto telo.
Toto telo ma drží.
Schránky. Duše spútané.

*
Toto telo,
Toto telo ma drží
nad vodou.
Už sa nezlomím viac nie!
Nebojím sa, keď na mňa vytiahneš nôž.


Päty dole!

7. července 2014 v 11:12 | Faint |  Jednorázovky
Nastavila som ľaťku o čosi vyššie a skôr ako som čakala. Je tu môj pokus o poviedku 18+. Berte to s rezervou.
Netuším či sa to za 18+ dá považovať, každopádne som si tú poviedku dosť užila a písala sa mi hrozne ľahko (bože to teraz vyznieva :D Ale niee). Niekto by mi mal fakt zakázať písať :D
Hlavnou postavou je náš Chester a odohráva sa to opäť v Meteore. Myslím, že chlapec dostal konečne dosť priestoru :D
Ničoho neľutujem! :D
Špeciálne venuje Aurore, ktorá mi dala podnet a Knihofilovi.
Enjoy! :)



Chester ju uvidel na koni. Jazdila veľkého, hnedého žrebca. Pracovala s ním, podmaňovala si ho. Išlo jej to. Napriek tomu robila jednu zásadnú chybu.
Nemala celkom prešliapnuté päty.
Zasmial sa. Takáto banalita! Vždy si myslel, že sa to stáva iba začiatočníkom. Sofia, jeho zverenkyňa, ktorú sa rozhodol zaučiť do jazdeckého umenia s tým často mávala problém.
Možno sa mýlil.
Počkal si na vhodnú príležitosť. Keď jazdkyňa zmenila smer a zamierila priamo k nemu, zakričal na ňu po anglicky: "Ide ti to s ním výborne, ale päty tlač dole!"
Jazdkyňa sa obzrela. Chester stál na svojom mieste, ležérne sa opieral o stenu jazdeckej haly. Na tvári mu pohrával mierny úškrn.

"Writers are the exorcists of their own demons."
- Mario Vargas Llosa