Sólový hráč

28. února 2015 v 23:16 | Faint |  Jednorázovky
Mala som pocit, že Roman bol v posledných kapitolách až veľmi zatlačený do úzadia, tak som sa mu to rozhodla trochu vynahradiť :) A tento týždeň oslavoval meniny, takže dodatočne Všetko najlepšie k meninám Roman! :) (Občas mám pocit, že je lepšie napísaný ako Majo)
Názov poviedky je asi trochu zavádzajúci, predstavovala som si to trochu inak (netušila som, čo sa z toho vykľuje), ale som s tým spokojná. Nachádza sa tam aj malá referencia na hudbu, veď ako inak :)
Iba ma mrzí, že som sa rozpísala takto na konci prázdnin.
Užite si čítanie a dávku Romana :)


Tvrdo som vrazil do mantinelu a plexisklo naokolo sa roztriaslo.
Priestor pred bránkou bol na malý moment nechránený, stačilo sa len napriahnuť a vystreliť.
Samozrejme to by ma nesmel obranca súpera zatlačiť do kúta. Doslovne aj obrazne.
Snažil som sa bojovať zo všetkých síl, ale chalan bol neodbytný. Puk tancoval medzi nami a v zornom poli som zaregistroval Riša s Paťom, ktorí si to nakorčuľovali priamo pred nás. Žiadalo si to prihrávku.
Na sekundu som zaváhal. Vystreliť - nevystreliť?Odpoveďou mi bol ďalší hráč v drese Trenčína mieriaci priamo na Riša.
Tep mi divo pulzoval a napriek unaveným končatinám som sa cítil plný energie.
Puk sa ocitol na mojej strane. Šikovne som sa otočil a vymámil sa spod nátlaku súpera. Opäť sa mi naskytla možnosť skórovať.
S pukom na čepeli hokejky som sa rozbehol vpred. A bol by som aj vystrelil, keby sa neozvala siréna a vzápätí na to hvizd píšťalky rozhodcu, ktorý definitívne ukončil tento zápas. Vyhrali sme to!
Sebastián prikorčuľoval ku mne a nadšene si so mnou tľapol. Chalani zo striedačky sa k nám pridali a všetci sme sa pobrali k nášmu brankárovi.
Bol to síce jeden z prvých zápasov sezóny, ale nadšenie z každej výhry vždy motivovalo. Pohľadom som preletel po tíme. Všetci sa tešili. Takmer...


Zrak mi padol na Patrika, ktorý stál bokom od ostatných opretý o svoju hokejku. Tváril sa nespokojne a pozeral priamo na mňa.
Po rozlúčke so súperom a divákmi sme sa pobrali do kabín. Z hlavy som si zložil prilbu a spolu s rukavicami ju položil na svoje miesto. Hneď na to som si stiahol dole žlto - modrý dres s potlačou koňa. Pri pohľade naň som sa musel uškrnúť. Ako vždy, aj teraz som si spomenul na svoju mladšiu sestru Soňu, ktorá tieto zvieratá fakt zbožňuje.
"Roman, to čo bolo tam pri tom mantineli?" ozval sa znenazdajky Patrik. Rišo stojaci oproti nám nadvihol hlavu.
Zamračil som sa. "Čo by malo?"
"Vyštartoval si s pukom, akoby si bol na ľade sám, a keď ťa henten z Trenčína pritlačil na mantinel ani si nerozmýšľal o to, že by si puk niekomu prihral."
Zamračil som sa ešte viac. "To som ti fakt mal prihrať puk, keď rovno za tebou stál ich ďalší hráč? Riešiš somariny. Aj tak sme vyhrali," zasmial som sa, hoci som vedel, že tak trochu korčuľujem na tenkom ľade. Paťo je kapitánom tímu a navyše o rok starší od nás všetkých. U viacerých mal rešpekt.
To už sa našim smerom pozreli aj ostatní. V kabíne zrazu nastalo neprirodzené ticho.
Patrik si odfrkol. "Konáš príliš unáhlene..."
"Chceš pochybovať o mojej hernej logike?" skočil som mu do reči, hoci som mu musel dať za pravdu. Oco s trénerom mi to dosť často vyčítali.
"Nie, len si myslím, že sa hráš na niečo čo nie si." Jeho slová na mňa pôsobili ako ľadová sprcha. Prudko som sa postavil z lavičky.
"Roman, kľud," sykol Majo vedľa mňa. Radšej som si silno zahryzol do jazyka a sadol si.

****
Buchot vchodových dverí ma vytrhol zo zamyslenia. Psy dovtedy ležiace vedľa mňa sa okamžite postavili a s hlasným štekotom vbehli do chodby.
"Môžem na to kašľať! Človek sa snaží čo najviac, ale jej to proste nestačí!" Hneď som rozoznal Sonin nahnevaný hlas, ktorý zahnal spomienku na predchádzajúci zápas.
Stíšil som hudbu na stereu.
O malú chvíľu vošla do obývačky a popritom si snažila z lakťovej jamky strhnúť kúsok vaty.
"Zase endokrinológia?" spýtal som sa s nadvihnutým obočím aj keď odpoveď som už vopred poznal.
Už niekoľko krát som sa mamy pýtal, načo tam vlastne chodí, keď je to vraj stále o tom istom a Soňa príde domov vždy napálená ako nikdy.
Odpovedala mi, že musí byť sledovaná a jednu kontrolu za pol roka predsa prežije.
Sestra neurčito prikývla, a pritom zvraštila tvár, keď sa jej leukoplast, ktorým bola vata prilepená konečne podarilo strhnúť dolu.
"Kašli na to," snažil som sa ju povzbudiť. Muselo ju to riadne štvať, veď celé leto na sebe makala, dokonca sme si spolu boli zopár krát zabehať. Kone, bicykel, beh a nejaké to posilňovanie podľa videí na youtube urobili svoje. Všetci sme videli zmenu. "Chápeš, dôležité je hlavne to, ako sa cítiš ty," dodal som a Soňa sa konečne usmiala. Niekedy som sa nestačil čudovať sám sebe, odkiaľ sa vo mne vzali takéto hlboké myšlienky.
Medzitým do obývačky vošla aj mama. "Ahoj Roman, ty si doma? Myslela som, že máš tréning."
Uškrnul som sa. "Až poobede. Užívam si voľno."
"No fajn," mama sa usmiala. "My pôjdeme do stajne, takže sa stretneme najskôr večer." Obrátila sa na Soňu. "Zbalíme sa, niečo si zajeme a môžeme ísť." Sestra prikývla a odišla za mamou do kuchyne.
O pol druhej som sa zbalil tiež a vydal sa smerom ku hokejovému štadiónu. V nedeľu sme mali hrať ďalší zápas, bolo treba sa pripraviť. Sezóna sa ešte len začínala, ale už teraz sme boli rozhodnutí prebojovať sa do extraligy dorastu.
Čoskoro sa predo mnou objavila veľká zelená budova štadióna. Strecha mala tvar sedla a nejaký čas sa nazývala aj Sedlo aréna, takže prívlastok Koňare na nás dokonale sedel.
Pred vchodom postávalo zopár žiakov z nižšieho ročníka. Pravdepodobne sa chystali behať okolo Torysy - pozostávala z toho časť letnej prípravy, ktorú väčšina nemala rada.
"Čau Savi!" začul som za sebou známy hlas. Otočil som sa a zbadal Sebastiána kráčajúceho zo zastávky autobusu.
Uškrnul som sa. Prezývky boli u nás na dennom poriadku. Dokonca sa uchytili tak, že nás nimi občas nazvali aj tréneri.
"Ako po včerajšku?" nadhodil.
"V pohode," odvetil som. Vošli sme dnu a zamierili ku svojej kabíne.
"Paťo bol riadne nabrúsený. Netušil som, že ho dokáže nahnevať niečo takéto."
Uškrnul som sa. "Myslím, že ho nasralo skôr to, že nedal žiaden gól. Vždy si chcel šplhnúť a vždy aj bude chcieť," odpovedal som.
Zopár chalanov už bolo vnútri a prezliekalo sa do svojej výstroje.
Paťo tam ešte nebol, čo ma len tešilo. Jeho nevraživé pohľady, ktoré po mne hádzal po tej potýčke v kabíne mi liezli na nervy.
Dlho som sa však netešil.
Aj ťa mám rád Paťko, pomyslel som si, keď vošiel do kabíny a pri pohľade na mňa sa mu na tvári zjavil kyslý výraz.
Ignoroval som ho a ďalej sa venoval obliekaniu sa. Svoju radosť z hry si nenechám pokaziť. Nemohol som sa dočkať, kedy opäť vyjdem na ľad
Hodil som na seba obyčajný tmavomodrý dres, ešte raz si previazal šnúrky na korčuliach a vzal si svoju hokejku.
Vyšiel som z kabíny a dlhou chodbou prešiel ku ľadovej ploche. Rolba ešte dokončovala posledné úpravy, a tak som si sadol na striedačku. Za krátko prišli aj ostatní s trénerom a jeho asistentom.
Všetci sme boli rozdelení do niekoľkých skupín podľa farby svojho dresu. Začali sme s rozkorčuľovaním, a potom sme robili rôzne cvičenia na posilnenie techniky spracovania puku, útok, obrana a samozrejme strieľanie na bránku.
Korčuľovanie bolo pre mňa čosi tak prirodzené, takmer ako dýchanie či chôdza. Vnímal som iba zvuk, keď sa nôž korčule dotkol ľadu a hlavne puk doslova prilepený na čepeli hokejky. Koniec tréningu sa niesol v znamení strečingu, a obaja tréneri zhodnotili náš výkon.
Opäť som si vypočul zopár dobrých rád, ale v konečnom dôsledku boli s nami tréneri spokojní.
Vrátili sme sa do kabíny a pomaly sa začali prezliekať do civilu.
"Hej Roman, dám ti jednu dobrú radu," začal Patrik tesne pred tým ako sme sa všetci pozbierali na odchod.
Otočil som sa a spýtavo na neho pozrel. Bol som zvedavý, čo si na mňa zase vymyslel.
"Netrep sa tak dopredu. Mohol by si prísť o puk."
Nadvihol som obočie a uškrnul sa. "Vďaka Paťo za tvoju neoceniteľnú radu. Rád si ju vezmem k srdcu." Zazrel som ako viacerým myká kútikmi úst.
A takto to pokračovalo počas celého týždňa intenzívnych tréningov. Všetko zlé, čo som spravil, mi Paťo v kabíne pekne vytmavil. Ten chalan bol pomaly horší ako baba! Snažil som sa to v sebe potlačiť, ale aj môj pohár pretiekol.

****
Bol som doma a fyzicky, ale aj psychicky som sa pripravoval na ďalší tréning. Robil som zhyby na hrazde a opäť mal zapnuté stereo. Mama so Soňou boli ako inak v stajni (tiež sa pripravovali na nadchádzajúce preteky) a oco v práci, takže Fred Durst z Limp Bizkit mohol v pokoji kričať na celý dom.
Premýšľal som nad celým týždňom a snažil sa sústrediť dýchanie a cviky. Paťo musel trpieť nejakým komplexom menejcennosti. A veľmi rád ľudom vnucoval svoje názory. Žiaľ, nebol som jediný. A už ma to pekne povedané, začínalo štvať.
This time I'm 'a let it all come out
This time I'm 'a stand up and shout
I'm 'a do things my way
.
Uškrnul som sa, keď som si uvedomil, že som sa našiel v jednej z piesní. Soni sa to stávalo dosť často a ja som si z nej samozrejme rád uťahoval. No, niečo na tom bude.
O pol hodinu som už spolu s Majom kráčal na štadión. Viac sme sa skamarátili až na konci deviatky, čo ma úprimne trochu mrzelo. Bol to správny chalan aj keď, občas sa tiež rád prejavil.
"Prečo sa stále predvádzaš?" ozval sa Paťo po tréningu. Ruky som zaťal v päste.
"Zase si sa správal akoby ti patrila celá plocha. Uvedom si, že nie si žiaden sólový hráč a ani v NHL alebo KHL."
"Počúvaš sa vôbec?" zasiahol Mário.
"Zdá sa, že kohúty sa idú biť," začul som Rišov veselý hlas.
"Robím čo môžem, hrám podľa pravidiel, ty máš furt s niečím problém a úprimne už ma to prestáva baviť," povedal som rázne. "Myslíš si, že si nejaký zvláštny, keď je z teba pán kapitán. Ale vieš čo? Nemasíruj si toľko svoje ego. Možno je veľké, ale čo ak je aj tak krehké?"
Prisahal by som, že v tej chvíli mal oči veľké ako taniere. V kabíne bolo cítiť vysoké napätie.
Potom som vzal svoje veci a jednoducho odišiel.
Tušil som, že ma nazval zbabelcom, ale v tej chvíli mi to bolo akosi jedno.
Nedeľňajší zápas sa konal až poobede, takže celý čas som trávil na Soniných jazdeckých pretekoch. Bol som tam síce častejšie ako ona na mojich zápasoch, ale nezazlieval som jej to.
Rád som sa odreagoval a navyše, vždy tam bolo kopu pekných dievčat.
Po čestnom kole víťazov parkúru, sme sa pobrali k nášmu autu s transportérom a sestra s mamou odstrojili kobylu.
"Uf, konečne poriadne sedím," ozvala sa, keď sa uvelebila na zadnom sedadle vedľa mňa.
"A doteraz si nesedela?" podpichol som ju s úškrnom. Jej výraz vážne stal za to. Soňu s Mercy sme zaviezli do jazdeckého klubu, a potom si to namierili priamo ku štadiónu. Tak ako vždy, aj teraz bolo na parkovisku kopa áut rodičov a ďalších priaznivcov hokeja.
Z kufra som si vzal svoju výstroj, rozlúčil sa s rodičmi a odišiel do kabíny. Paťo opäť nešetril kyslím výrazom tváre až do tej chvíle, kým do kabíny nevstúpil náš kouč.
"Na tréningoch som si vás pozorne všímal a rozhodol som urobiť zopár zmien v súpiske. Roman," pozrel na mňa. "Budeš vo formácii s Majom..." Meno ďalšieho hráča som nepočúval a zmätene hľadel na trénera.
"A to už prečo?"
"Tak som sa rozhodol. Ide vám to spolu dobre," uzavrel to. Vedel byť veľmi stručný, keď chcel. Všimol som si ako na mňa Paťo prekvapene pozeral. Hral to, alebo rovnako o ničom nevedel?
"To dáme, nič sa neboj," Majo ma potľapkal po pleci. Až neskôr som si uvedomil, ako nám to prospelo. Tréner očividne vedel, čo robí.
Práve sa končia prvá tretina a my sme odchádzali späť do kabín. Stav bol nula, nula. V tom som zazrel známu tvár. Stála takmer pri striedačke.
"Soňa! Čo tu robíš?!" prekvapene som zakričal.
"Nemôžem sa prísť pozrieť na svojho brata?" usmiala sa na mňa.
"Kamoš, to je tvoja baba?" pristavil sa pri nás Mário. Soňa si ho zvláštne prezerala.
"Niee," zasmial som sa. "To je moja sestra Soňa. Soňa, to je Majo," predstavil som ich.
"Ona sem prišla v pyžame?" zavtipkoval Majo a so záujmom si prezeral jej nevšedné oblečenie. Sestra sa zamračila. Ajaj toto nemal.
"Ehm...takto by som o nej nehovoril," ozval som sa. "Ona je...parkúrová jazdkyňa. Práve prišla zo súťaže. Vyhrala prvé miesto vo výškovej kategórii v ktorej pretekala. A zrejme sa neprezliekla."
"Aha...a ja som si myslel, že za sedenie nič nedostávajú," zachechtal sa Majo. "Na druhej strane, mohlo mi to napadnúť skôr. Máš tu slamu," ukázal na jej vlasy.



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 28. února 2015 v 23:22 | Reagovat

awww, roman úžasný, poviedka perfektná, obdivujem ťa za prvú osobu z pohľada chalana, zvládla si to skvele!
a máš pravdu, že tá nostalgia ku koncu, prvé stretnutie sone a maja :3
takéto poviedky zamerané na charaktery z pozadia by som uvítala i častejšie, keď by si mala čas :3 :)

2 HockeyGirl HockeyGirl | E-mail | Web | 2. března 2015 v 12:43 | Reagovat

Moc pěkná povídka, chudák Roman poslouchat chytré kecy od kapitána, to bych asi nevydržela. Když mu to jde, tak ať do něj nekecá. Ten konec se mi líbil :)

3 Erin Erin | Web | 4. března 2015 v 17:35 | Reagovat

Perfektní, perfektní!
Ach jaj, takové jednorázovky ze života postav by se měli psát častěji. Třeba z Majova pohledu, jak se seznámili s Romanem... nebo tak nějak? *nadějné pohledy* Už jenom to prostředí hokeje je k sežrání, nic víc není třeba dodávat. Ale stejně dodám. Bylo to neskutečně super  prožívat příběh očima jiné postavy, s jeho pocity a pohledem na svět. Paťo (zbožňuju, jak zkracujete jména- Majo, Paťo... :3) je idioit a zakomplexovaný magor, který si řeší nějaké svoje mindráky tím, že schazuje ostatní. Naštěstí si to Roman nenechal líbit. Kdyby mu jednu střelil mezi oči, problémy by se vyřešily (jasně že ne, spíš by jich přibylo), ale není nad rvačky, zvlášť namakaných hokejistů <3 Víme svoje, no ne? :D Dál bych chtěla pochválit, žes koncem tohohle malého příběhu navázala vlastně na začátek celé Led a sláma. Ještě něco jsem chtěla. Jasně. Krásná slovenština. Minulý rok, kdy jsem byla na návštěvě u CVOK, jsme se naučila vyslovovat krasokorčuliarka (fakr netuším, jestli jsem to napsala správně :D) korčulování ještě jde, ale všechny jeho podoby už mi fakt lámaly jazyk. Zvláště pak ještě s kombinací s "čárkou nad L" --> pro Čecha nevyslovitelné :D "Stříška nad o" ještě jde, ale čárka u L? Nope. Prostě nádherný jazyk :3 Každopádně zpátky k příběhu. Hezky si se párkrát zmínila i o Soně, myslím tím její vztah s Romanem. Jsou prostě zlatí :) Takže jen tak dál, milá Faint. Budu se těšit na další pokračování, ať už to bude další jendorázovka, nebo rovnou celá kapitola. Když jsem dočetla, tak jsem najednou měla hroznou chuť psát, kterou sice zadusila němčina a blížící se zkouška, ale jebat němčinu a vzhůru do psaní! Díky za tuhle jednorázovku :)

4 HockeyGirl HockeyGirl | E-mail | Web | 13. března 2015 v 13:49 | Reagovat

Ahoj na mém blogu probíhá bleskovka. Odkaz najdeš pod záhlavím :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

"Writers are the exorcists of their own demons."
- Mario Vargas Llosa