Linkin Park - Rybnik 2015-08-25

31. srpna 2015 v 22:28 | Faint |  Rozlietané myšlienky
Stále mám v živej pamäti ten deň, kedy sme objednávali lístky. V hlave mi znela zvučka z ligy majstrov a cítila som sa tak...nadnesene.
Asi o týždeň neskôr som lístky držala v trasúcich sa rukách a žiaľ, pripravovala sa na pohreb blízkej osoby.
Do koncertu ostávalo sotva 20 dní. Potom už len 15, tak 10, 5 a odrazu to bolo tu. Veľký deň. 25.8.2015. (Prišlo to tak rýchlo a na druhý deň bude už potom.)
Tak trochu som sa obávala ako to zvládneme, mamkina nervozita sa preniesla už aj na mňa. No deň pred tým som si povedala, že si to užijem ako najviac budem môcť, nehľadiac na čas, priestor ani na realitu.
Už keď sme zastali pri Tescu a benzínke, bolo mi jasné, že to bude veselý road trip. Brat s kamarátom, ktorý mal robiť spoločnosť šoférovi si kúpili pivo. Na malú chvíľu som sa naštvala, lebo deň pred tým v Zoo mu to skoro stúplo do hlavy a on na mňa mal v Rybniku dozerať.



Teraz trochu ľutujem, že som si nedala s nimi, ale dobre som vedela ako mi bude treba na wc. Aj tak, uvoľnila som sa aj bez piva. A užila si to rovnako.
Najmä, keď v aute zaznela pieseň ďalšieho kamaráta (spevák z Pentagramčeka, ak by niekto poznal). Boli to totálne somariny, ale na somarinách sa predsa smeje najlepšie. Zadúšala som sa od smiechu. Celkovo playlist obsahoval samé dobré piesne a to som plánovala celú cestu stráviť so slúchadlami v ušiach, ale ako povedal brat: "Treba si rozšíriť obzor." Spoliehala som sa na jeho vkus, veď práve vďaka nemu som začala počúvať Linkin Park.
Playlist obsahoval z každého rožka troška a tak sme mohli počuť kapely ako Rammstein, RHCHP alebo pieseň o význame Stonhange či Massachusetts, ktorá bola veľmi príhodná vzhľadom na krásne scenérie, ktoré sme míňali. Bol to skutočne úžasný roadtrip.
Ale...dosť o ceste!
Asi okolo piatej sme dorazili do Rybnika. Ten moment, keď akurát hralo v aute Crawling a my sme prechádzali okolo značky a veľkého bilboardu s ich plagátom bol úžasný. Škoda, že som to nenatočila. Samozrejme som pred tým mierne stresovala, pre kolóny ešte na Slovensku, a potom obchádzku okolo poľa (už v Poľsku) - celkom slušný autodróm.
Nakoniec sme to zvládli a už o pár minút sa viezli okolo štadióna, kde sa mal koncert konať. Toľko ľudí som v živote nevidela! A už vôbec nie v tričkách Linkin Park. Tá atmosféra, už len keď sme vystúpili z auta.
V momente ako sme vstúpili na štadión mnou zmietli emócie a myslela som, že sa rozplačem. No vážne! To že tam som, bolo stále neuveriteľné.
Moje emócie sa akosi stopli v momente ako na pódium vystúpila prvá predkapela My riot.
S bratom sme sa asi päť minút smiali na basákovi, ktorý strašne pripomínal gitaristu v jeho skupine. A v neposlednom rade aj na samotnom spevákovi. A tie masky členov kapely ma dosť prekvapili. Taký mix Slipknot, Limp Bizkit a iných kapiel. Nemohla som sa dočkať kedy skončia vážne. Ešte tá poľština.
Zaujalo ma tam však jedno mladšie dievča, ktoré tam bolo dokonca s rodičmi. Bolo to divné, ale úplne mi pripomenulo mňa v jej veku. Asi som blázon alebo čo. Bol to zvláštny moment.
Po My riot nasledovala menšia pauza. Prešli sme sa po areáli, povinné WC a kúpila som si LP tričko. Najväčšia sranda, keď sme začali na tú babu v stánku po východniarky a ona začala po anglicky. Pritom sa vždy hovorí, že nám rozumejú.
Opäť sme došli na naše miesto v Golden Cirkle a na pódiu sa už začal koncert Last International. Moje umelecké cítenie sa opäť naštartovalo a treba povedať, že to bolo celkom slušné. Najviac to odpálil gitarista. Tak trochu som sa cítila ako na festivale. Predsa len minulé turné chalani mali iba jednu kapelu.
A potom sa už začala atmosféra stupňovať. Slnko zachádzalo, obloha sa nádherne vyčasila (strašne som sa bála, že bude pršať).
Chalani mali trochu oneskorenie pre isté problémy technikov a veľkej obrazovky. Jeden čas sa tam ukázal načítavajúci sa Windows a vtedy sa zdvihol fakt potlesk. Najväčšia sranda bola, keď vyšiel na pódium niekto zo staff a tu začali ľudia tlieskať, lebo si mysleli, že je to Brad alebo kto.
Nadšenie sa stupňovalo a desať minút pred pol desiatou to všetko začalo. (Už som sa tešila, pretože mi bola dosť zima) Cítila som ako rýchlo a hlasno mi tlčie srdce a v neposlednom rade mala nervy na selfie týpkov, ktorí mali potrebu sa fotiť. Ako ja chápem každý chceme pamiatku, ale koncerty nie sú o videách a fotení...(mala som chuť im ti selfie tyče otrieskať o hlavy). Ľudia okolo mňa začali skandovať "Ľinkin Park! Ľinkin Park!"
Odrazu sa na pódiu objavili chalani. V momente ako som uvidela tvár Chestera Benningtona a Mikea, zlatého Mikea Shinodu som začala vrieskať ako najatá. Brat neskôr povedal, že ma nikdy tak nepočul. Ľutujem toho chalana čo stál pri mne. Fakt.
Papercut ktorou začali som takmer ani nevnímala. Bola som v úžasnom stave delíria. Chvíľami som kričala, spievala, nemohla sa vynadívať na tú nádheru, ktorá sa odohrávala predo mnou. Avšak na malý moment sme sa s bratom čudovali, že majú akési divné hlasy. (Asi zle nastavenia alebo čo, potom sa to už upravilo).
Netušila som čo robiť s rukami tak som ich držala pri tvári, raz pri tele, potom zase pri tvári, potom som pogovala... Chestera ani poriadne nebolo počuť pri tom dave ľudí.
Prvá pieseň skončila akoby nič a nasledovala Given up, po ktorej prišla Rebellion. Tu som sa špeciálne potešila, dúfala som, že ju budú hrať. Ešte v aute sme sa dohadovali ako ju zahrajú bez Darona Malakiana načo som citovala brata, keď vyšla: "On ich naučil hrať."
A že to bola riadna rozbíjačka. Tá atmosféra v dave (zvláštne, že v iných prípadoch mi veľa ľudí na kope strašne vadí či už obchod alebo autobus. Ale tu proste nie), keď sme spievali refrén: We are the fortunate ones. Who've never faced oppression's gun. We are the fortunate ones. Imitations of rebellion.
Dúfala som, že nikto nepočuje môj spev a scream. (ehm :D)
Po Rebellion nasledovala Points od Authority a to som prvý krát vybuchla. Zbožňujem tie prvé slová: You love the way I look at you. A ten Chesterov hlas...Zmyselný pohľad. Okay okay...
Prišla ďalšia bomba a tou bola One Step Closer. Tá pieseň vo mne prebudila všetky spomienky aj zlé aj tie dobré. Ani neviem kedy sa to stalo...odrazu mi po líci tiekli horúce slzy a ja som sa videla ako si ich utieram pripravenou servítkou. Vlastne...asi som sa rozplakala oveľa skôr. Pravdou je, že som plakala skoro pri každej druhej piesni. Moje emócie sa vrátili a prepukli na plno.
Tá pieseň ma dlho držala nad vodou, počúvala som ju už ako malé dieťa spolu s bratom a odrazu som ju počula na živo. Neuveriteľný a zároveň nádherný pocit.
Ďalšie slzy prišli spolu s A Line In The Sand. Strašne som chcela, aby tú pieseň zahrali. Opäť som mala zimomriavky na celom tele ako pri prvom počutí. Mike spieval nádherne, naozaj nádherne. A pri Chesterovej časti som v sebe opäť mala nahromadenú zlosť. Na všetko, čo sa stalo.
You're gonna pay for what you've done
You'll get what's yours, You'll tell them give me back what's mine. Give me back what's mine.
Ďalšie piesne boli ako v tom nádhernom sne. Prekvapilo ma, že hrajú From The Inside, ale bola som veľmi šťastná. Meteora je totiž ďalší skvelý album. Pri Wastelands ak si dobre pamätám, opäť vyšli slzy no a Castle of Glass...v momente ako zazneli tie dubstepové prvky, začala som sa smiať. Vážne cítila som sa ako na veľkej party. Svojím spôsobom... Ani Tomorrowland netrebalo.
Po skončení Castle of Glass sa štadión opäť zahalil do tmy. Mike začal hrať na piáne a vtedy 20 000 ľudí začalo svietiť svojimi mobilmi, baterkami, dokonca zapaľovačmi. A ozvali sa tóny Leave Out All The Rest. Vedela som, čo nasleduje: nádherná Ballad Medley, ktorú som ti tiež veľmi priala.
Strašne som sa opäť rozcítila. Bolo to nádherné. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, sa mi chce plakať.
Iridescent v tejto kombinácii to dokonale zabil a servítka opäť musela úradovať. (Modlila som sa, by si to ľudia stojaci vedľa mňa nevšimli). Na konci bol z toho aj sám Chester vyvedený z miery.

(foto z jeho perspektívy, ktorú zdieľali na FB)
Tretia časť koncertu sa niesla najmä v Mikeovom znamení, keďže vyšiel od svojho piána a spýtal sa, či sú tu fanúšici Fort Minor. Okamžite som sa spolu s ďalšími ozvala.
Začala sa krátka show Fort Minor, kde zarapoval Remember The Name spolu s Welcome. Tam sa Poliaci opäť vyznamenali a zdvihli papiere s názvom piesne. Mike bol teda riadne prekvapený a vďačný. Ten jeho krásny úsmev. (Bratovi sa zdalo, že bol celý koncert nejaký zamyslený. Dokonca sa aj raz pomýlil).
Aj tam som si žiaľ zaplakala, keďže neraz som to počúvala na balkóne so slzami v očiach. Teraz viem, že obaja sme vítaní.
Zaznelo aj sólo Johna Hanha a kúsok z Darker Than The Blood. Veľmi som sa potešila Faint. Moja krásna Faint. A áno, opäť som plakala.
Nasledovala plánovaná pauza a chalani sa vrátili späť s Waiting For The End a rapovou časťou Until It Breaks.
Tušila som, že sa už blíži koniec, no nechcela som. Tak strašne nie.
Po What I've Done prišla Bleed It Out a to znamenal neodvratný koniec. Posledná pieseň, bola som pripravená si ju užiť...Najviac sa mi páčil Chesterov kontakt s publikom na konci: "Say whoooow...Say whoo how whoo oow."
Bol strašne zlatý. Bolo vidieť ako si to všetko na plno užíval. Usmieval sa rovnako krásne. Škoda, že si nedal dole tričko, ale ja som sa triasla už v mikine a vetrovke a on tam pobehoval vo voľnom bielom tielku. Má môj obdiv. Trochu ma mrzelo, že Mike nešiel ani medzi ľudí ako to bolo zvykom, ale asi by mi bolo ľúto, že nestojím celkom vpredu.
Aj tak bol úžasný. Jeho hra na gitaru, dlhé kĺžuce sa po jej strunách...Stále som neverila, že to vidím pred sebou. Všetci boli rovnako úžasní. A v neposlednom rade zahrali takmer všetky piesne, ktoré som si priala.
Celý setlist môžete nájť TU
Keď to skončilo a my sme vychádzali zo štadióna, pustili len tak Crawling a ja som sa okamžite pridala ku spevu ľudí aj keď by som si potrebovala kalciový sirup. Bola som tak nadšená! Každopádne treba pochváliť Poliakov mali to fakt dobre naplánované, ľudia vôbec nevyvádzali. Je vidieť, že tá krajina je úplne na inej úrovni ako tá naša.
Keď sme prišli na parkovisko, kde nás mali čakať chlapci a bratov kamarát sa ma spýtal ako bolo, nezmohla som sa na nič iné ako "Som v pi*i zo života!" A vážne som sa tak cítila. Bolo to čosi neskutočné. Chalani sa smiali, že som ako nafetovaná. Boli to tak nádherné okamihy.
O niečo neskôr, keď sme viac menej vyspali sa chalani celkovo bavili o tom, že celý koncert niesol akýsi odkaz. Všetky kapely mali niečo s revolúciou, vzburou...a potom ma samozrejme desili rečami o vojne, ale ja som to nechávala plavať. Veď som práve videla Linkin Park sakra!
(Inak koncert bolo veľmi dobre počuť aj vonku, takže v podstate ho mali zadara ako nám vraveli).
A keď som sa ráno zobudila, nemohla som tomu uveriť. Bol to ako ten sen, keď som ich videla. Iba pár fotiek a videí nasvedčovalo tomu, že som tam fakt bola. Celý deň som sa usmievala, pozerala do blba...vážne akoby som na niečom fičala.
Zároveň som sa cítila tak zcelene. Linkin Park opäť zacelili všetky tie rany...nie nadarmo sa vo Final Masquerade spieva: Scars began to fade.
Thank you Rybnik! :3
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 31. srpna 2015 v 23:05 | Reagovat

už len čítaním toho článku som sa neubránila úsmevu. som rada, že si si to užila :3

2 HockeyGirl HockeyGirl | E-mail | Web | 1. září 2015 v 13:44 | Reagovat

Ty jo závidím, taky bych na ně někdy chtěla jít :) Je fajn, že sis to užila a moc pěkný článek :)

3 Aurora Aurora | 2. září 2015 v 21:35 | Reagovat

Strašne nádherná fotka, tá s Chesterom. Raz to chcem zažiť aj ja, až mi slzicky vyhrkli :D

4 Faint Faint | Web | 3. září 2015 v 15:11 | Reagovat

[1]: To vieš, že áno :3

[3]: Určite, raz to príde! :)

5 Lory Lory | Web | 6. září 2015 v 18:37 | Reagovat

Naprosto chápu tvé nadšení, já jsem byla z Vídně taky úplně hotová. Ten čas se nejdřív tak šíleně dlouho vleče a najednou, ten poslední týden, je na konci jako kdyby snad ani nebyl, stejně jako i koncert. Strašně ti závidím a zároveň přeju, že si se dostala do Rybnika. Já to mám bohužel přes celou republiku, ale hrozně bych je chtěla vidět znova, tak doufám, že sem ještě někdy zavítají - a ehm, trochu blíže ke mě.
Remember The Name živě je bombastická, to mohu potvrdit, škoda, že jsme neslyšela i Welcome, to muselo být skvělé. Jak tak to tady čtu, skutečně povedený playlist. Když jsem jela do Vídně, strašně jsem si přála, aby zahráli ALITS, takže ti teď vážně hrozně závidím.
S těmi jizvami a zacelením máš pravdu. Já se po koncertu cítila strašně silná, úplně jsem nasákla novou energií. Bylo to zkrátka něco výjimečného. Jak si udělala i ty, nedalo se na to říct nic jiného než thank you! :)

6 Gabriel Decay Gabriel Decay | Web | 18. listopadu 2015 v 7:17 | Reagovat

Perfektní report, tohle je prostě nejlepší :)
Na prvním koncertě jsem byl taky úplně hotovej, jako ve snách.
Teď v Berlíně to bylo už jiné a strašně jsem si to užil.

[5]: Opět skladby od FM jsou naživo perfektní. Opět jsem si z koncertu odvezl jednu skladbu, která se mi moc nelíbila, ale po koncertu jsem byl do ní hotovej

7 Faint Faint | Web | 18. listopadu 2015 v 17:47 | Reagovat

[6]: Ďakujem :) Heh práve som si spätne uvedomila, že som spravila dobre s tým pivom. Asi by mi tiež stúplo do hlavy a bola som dosť vyvedená z miery aj bez toho :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

"Writers are the exorcists of their own demons."
- Mario Vargas Llosa