Jednorázovky

Znovuzrodený

12. července 2015 v 14:01 | Faint
Ďalší z mojich krátkych experimentov. Dalo by sa to považovať aj za songfic, keďže inšpiráciou mi bola Reborn od Stone Sour. Bola som s tým spokojná až do chvíle, kedy som si uvedomila, že pre niektorých ľudí to stále nebude dosť dobré. A teraz by som to možno napísala inak. Som zvedavá, či aspoň v niekom prebudím emócie, ktoré som prebudiť chcela. Myslím, že každý si v tom nájde niečo iné. (Dnes mi fakt nejde vyjadrovanie sa meh).

Znovruzrodený

Kontinuita

30. června 2015 v 13:50 | Faint
Niečo celkom iné, načo som bola doteraz zvyknutá. Snáď sa mi to vo výsledku podarilo :)

Kontinuita

"Nemám rada dážď, tmy sa bojím a ak sa zatiahne nebo, hneď mám zlú náladu."
"Ty asi píšeš o pekných a pozitívnych veciach," skonštatoval.
"Tak to ma ešte nepoznáš."

*
"Prečo sa mračíš?"
"To tá hudba. Album je o hrdinoch a zloduchoch. Trochu mi to pripomenulo posledné mesiace."
Kývol hlavou. "Aha. A čo z toho si ty?"
"Ja? Ja som srab."

*

"Ja som taký strašný kretén."
"Poznám väčšieho."
Nadvihla som obočie.
"Práve sa s tebou rozpráva," povedal.

Sólový hráč

28. února 2015 v 23:16 | Faint
Mala som pocit, že Roman bol v posledných kapitolách až veľmi zatlačený do úzadia, tak som sa mu to rozhodla trochu vynahradiť :) A tento týždeň oslavoval meniny, takže dodatočne Všetko najlepšie k meninám Roman! :) (Občas mám pocit, že je lepšie napísaný ako Majo)
Názov poviedky je asi trochu zavádzajúci, predstavovala som si to trochu inak (netušila som, čo sa z toho vykľuje), ale som s tým spokojná. Nachádza sa tam aj malá referencia na hudbu, veď ako inak :)
Iba ma mrzí, že som sa rozpísala takto na konci prázdnin.
Užite si čítanie a dávku Romana :)


Tvrdo som vrazil do mantinelu a plexisklo naokolo sa roztriaslo.
Priestor pred bránkou bol na malý moment nechránený, stačilo sa len napriahnuť a vystreliť.
Samozrejme to by ma nesmel obranca súpera zatlačiť do kúta. Doslovne aj obrazne.
Snažil som sa bojovať zo všetkých síl, ale chalan bol neodbytný. Puk tancoval medzi nami a v zornom poli som zaregistroval Riša s Paťom, ktorí si to nakorčuľovali priamo pred nás. Žiadalo si to prihrávku.
Na sekundu som zaváhal. Vystreliť - nevystreliť?Odpoveďou mi bol ďalší hráč v drese Trenčína mieriaci priamo na Riša.
Tep mi divo pulzoval a napriek unaveným končatinám som sa cítil plný energie.
Puk sa ocitol na mojej strane. Šikovne som sa otočil a vymámil sa spod nátlaku súpera. Opäť sa mi naskytla možnosť skórovať.
S pukom na čepeli hokejky som sa rozbehol vpred. A bol by som aj vystrelil, keby sa neozvala siréna a vzápätí na to hvizd píšťalky rozhodcu, ktorý definitívne ukončil tento zápas. Vyhrali sme to!
Sebastián prikorčuľoval ku mne a nadšene si so mnou tľapol. Chalani zo striedačky sa k nám pridali a všetci sme sa pobrali k nášmu brankárovi.
Bol to síce jeden z prvých zápasov sezóny, ale nadšenie z každej výhry vždy motivovalo. Pohľadom som preletel po tíme. Všetci sa tešili. Takmer...

Kontrolór pechoty

11. února 2015 v 11:32 | Faint
Pretože Mike
Pretože založil Linkin Park
Pretože napíal veľa úžasných piesní
A pretože má dnes narodeniny :3
Všetko najlepšie Mike Shinoda! :)




Sedel v nahrávacom štúdiu a brnkal si na gitare. Na pulte pred ním ležali návrhy na obal albumu a vedľa sa povaľovala kopa farebných fixiek. Jeho manželka Anna mu často vyčítala, že je workoholik a chalani zo skupiny nad ním iba nechápavo krútili hlavami.
Ibaže...on si iba robil svoju prácu a predovšetkým žil svoj sen.
Album The Hunting Party bol naplánovaný na sedemnásteho júna a on si svoju časť robil naozaj poctivo. Všetko muselo byť dokonalé až do tých najmenších detailov. Občas rozmýšľal, kedy sa z neho stal takýto pedant.
"Hej Noda! Ešte si sa z toho nezbláznil?" zvolal Brad Delson, ktorý vošiel do štúdia. V rukách držal dva tégliky - jeden z Mikeovej obľúbenej kaviarne a druhý s ovocným šalátom o ktorý ho poprosil.
Chalani sa rozhodli pre malú pauzu takže skočili na obed, ale Mike ostával v štúdiu. Ako obvykle.
"Práve hudba drží mnoho ľudí pri zdravom rozume," odvetil a odložil gitaru. "Pozri na toto, myslím, že konečne máme cover!" zvolal nadšene a ukázal mu kresbu s ktorou bol nadmieru spokojný.

Farby v temnote

16. července 2014 v 10:00 | Faint
Čaute Ruleťáci! Keďže 13. kapitola ĽAS sa stále píše a ja tu pár dní nebudem, rozhodla som sa sem pridať tú nešťastnú poviedku, ktorú som písala na Medziriadky.
Nie je dobrá, fakt nie. Teraz si to plne uvedomujem. Nemám rada túto tému, nečítala som dokonca ani Na vine sú hviezdy, aj keď sa to niekomu tak môže zdať, ale paradoxom je, že som o tom písala :D Však čo. (A ešte o tom niekedy budete počuť).
Inšpirovala ma Tarja Turunen s rovnomenným názvom albumu. Ak by ste chceli pustite si pri čítaní: Tarja Turunen - Until Silence
Hlavná postava je Soňa, ale nie TÁ Soňa. Proste nemám kreativitu na mená no :D
Dúfam, že sa bude páčiť a že čoskoro dopíšem ĽAS :) Spravím si vlastné sústrednie, nebude ma vyrušovať internet.
Úryvok na začiatku je z piesne It's All Wrong od KoRn.



How many times a day must I die?
Nothing´s gonna work today
I´m killing time
Looking all around to find a way
It´s all wrong
Knowing that my demon won
I´m done!
Sedela som na lavičke a hľadela na celkom pokojnú hladinu Torysy. Podchvíľou som si rukou utrela slzy, ktoré sa mi skotúľali po lícach. Text piesne a rázny hlas Jonathana Davisa iba umocňovali môj pocit prázdnoty, frustrácie a nedocenenia.
Prečo je všetko také komplikované? A prečo práve ja? Všetko to vo mne len tak vrelo.
Povzdychla som si a pohladila svojho yorshíra pokojne sediaceho na mojich kolenách. Vždy takto verne čakal, kým som sa nezdvihla a nedala mu pokyn, že ideme domov.
Barry pootočil hlavu a pozrel na mňa svojimi tmavými očami. Vzápätí čosi zavetril vo vzduchu a zastrihal ušami. Niekoho spozoroval. Otočila som sa smerom, kam hľadel. Od neďalekého mosta sa blížil pomerne vysoký chlapec s malým shitzu na vôdzke.
Odvrátila som sa a ďalej sledovala Torysu. Po líci mi stiekla ďalšia slza. Rýchlo som si ju utrela a zabodla som svoj pohľad do zeme.
Vtom som na svojom pleci pocítila niečí stisk. Zodvihla som hlavu a hľadela priamo do chlapcovej tváre. Mal prenikavé sivé oči a husté čierne vlasy, ktoré mu ostro kontrastovali s bledou pleťou. Mohol mať asi šestnásť rokov.
"Si v pohode?" spýtal sa ma. Napriek slúchadlám na ušiach a metalovej hudbe som ho dobre počula. Roky skúseností. Ľudia okolo mňa sa mohli zhovárať o hocičom, mysliac si, že ich nepočujem. Chyba.
"Ja...ehm áno," zamrmrala som a dúfala, že čo najskôr odíde.

Päty dole!

7. července 2014 v 11:12 | Faint
Nastavila som ľaťku o čosi vyššie a skôr ako som čakala. Je tu môj pokus o poviedku 18+. Berte to s rezervou.
Netuším či sa to za 18+ dá považovať, každopádne som si tú poviedku dosť užila a písala sa mi hrozne ľahko (bože to teraz vyznieva :D Ale niee). Niekto by mi mal fakt zakázať písať :D
Hlavnou postavou je náš Chester a odohráva sa to opäť v Meteore. Myslím, že chlapec dostal konečne dosť priestoru :D
Ničoho neľutujem! :D
Špeciálne venuje Aurore, ktorá mi dala podnet a Knihofilovi.
Enjoy! :)



Chester ju uvidel na koni. Jazdila veľkého, hnedého žrebca. Pracovala s ním, podmaňovala si ho. Išlo jej to. Napriek tomu robila jednu zásadnú chybu.
Nemala celkom prešliapnuté päty.
Zasmial sa. Takáto banalita! Vždy si myslel, že sa to stáva iba začiatočníkom. Sofia, jeho zverenkyňa, ktorú sa rozhodol zaučiť do jazdeckého umenia s tým často mávala problém.
Možno sa mýlil.
Počkal si na vhodnú príležitosť. Keď jazdkyňa zmenila smer a zamierila priamo k nemu, zakričal na ňu po anglicky: "Ide ti to s ním výborne, ale päty tlač dole!"
Jazdkyňa sa obzrela. Chester stál na svojom mieste, ležérne sa opieral o stenu jazdeckej haly. Na tvári mu pohrával mierny úškrn.

Mercy. Za to, že si

30. listopadu 2013 v 20:29 | Faint
Áno Ruleťáci, po mesačnej absencii som sa opäť dokopala k písaniu. Moja múza sa konečne vrátila z Gobi :D Tentokrát je to jednorázovka ku ĽAS, na ktorú mi dala podnet už skôr Simmer. No ja som sa sekla a tak nejak to stálo celé leto. Je to príbeh z obdobia pred samotným ĽAS, začiatkom prázdnin. Je tam vysvetlených pár vecí, ktoré som chcela zakomponovať aj do 11 kapitoly, ale akosi mi to nešlo. (No už viem, ako budem pokračovať :D). Poteším aj fanúšičky Maja :D :3 (ešte mi vŕta hlavou ako napraviť kolosálnu hovadinu, ktorú som napísala na začiatku...nemôže byť nový, nijak raz mi to nesedí -.-)
Užívajte :3 Pieseň na začiatku: Linkin Park - Roads Untraveled.

"Weep not for roads untraveled
Weep not for sights unseen
May your love never end and if you need a friend,
There's a seat here along side me."
"Soňa, prosím ťa. Netýraj sa už toľko tou piesňou!"
Zdvihla som hlavu. O dvere do izby sa opieral môj starší brat Roman. Netváril sa nahnevane, skôr ustarostene.
"Pozri, ja viem, že ťa trápi odchod toho koňa. Ale život ide ďalej." Sadol si vedľa mňa na posteľ a uprene sa na mňa zadíval svojimi hnedými očami. "Tiež som zažil stratu. Pamätáš sa ako som zlomil svoju najobľúbenejšiu hokejku? Strašné." Teatrálne pokrútil hlavou.
Neveriacky som na neho pozrela. "Ako sa opovažuješ porovnávať športové náradie so živým tvorom?"
"Iba som žartoval!" Roman na obranu zdvihol ruky. Prevŕtala som ho nenávistným pohľadom no musela som sa pousmiať. Vždy vedel ako ma rozosmiať a utešiť. Koniec koncov, na to sú starší bratia no nie?
"Vidím, že nakoniec to svoj účel splnilo," žmurkol.
Povzdychla som si. "Aj tak na neho musím neustále myslieť. Bol dokonalý. Reagoval na každý môj pohyb. Na vychádzkach ma vedel podržať. A na jeho hrivu by som sa vedela dívať donekonečna," zasnene som sa usmiala.
Roman sedel vedľa mňa a ticho počúval aj keď tomu nechápal. Nikto kto to nezažil, tomu nechápal.
Vzťah medzi jazdcom a jeho koňom bolo jedinečné a pevné puto, ktoré dokázal pochopiť iba ten, kto si ho sám vytvoril. Kam sa na to hrabe hokejista a jeho obľúbená hokejka? Ja som koňa brala ako seberovného tvora. Svojho kamaráta. No a Camerlengo sa ním aj stal.

Sofia

31. července 2013 v 10:00 | Faint
Tak. Som tu s ďalšou jednorázovkou. Tentokrát na tému TvS. Venovala som sa v nej Chesterovi, keďže sa mi zdá, že mu dávam málo priestoru a aj to si žije vlastným životom (v preklade môže sa usmievať koľko chce, aj tak to bude skôr prísnejší učiteľ a mentor). Nápad prišiel úplne spontánne, keď som si prezerala katalóg s jazdeckými potrebami a boli tam celkom sexi chalani v jazdeckom oblečení :D Hneď som si musela spomenúť na Chazza.
Aby som vás uviedla do deja, táto poviedka sa odohráva asi tak po štyroch rokoch, keďže je to vhodný vek na obsadanie koňa. Viac o tom v poviedke :)
Na spestrenie Bliss od Muse



Chester miloval temperamentné kone. Temperamentné a hlavne mladé. Miloval ich energiu, rýchlosť a ich slobodu, ktorá prichádzala absolútne prirodzene keď ešte neboli pod sedlom. Všetko okolo nich sa chvelo šťastím, keď poskakovali na lúke a ich jemná srsť sa ligotala v lúčoch slnka. Ale tiež miloval, keď ich mohol priučiť niečomu novému. Keď im po prvýkrát mohol nasadiť zubadlo, neskôr celú uzdu a tak sedlo. No a potom si na ne sadnúť.
Práve dnes si mal po prvý raz sadnúť na Sofiu, zázračnú kobylku, ktorá na svet prišla s malou pomocou jeho najlepšieho kamaráta a zverenkyne podľa ktorej aj kobylu pomenovali.
"Ahoj maličká," s úsmevom otvoril dvere boxu v gréckej Meteore a ponúkol jej kocku cukru. Kobyla si ju vzala a za hlasného chrúmania si na nej pochutila.

Faint

11. února 2013 v 12:50 | Faint
Michael Kenji Shinoda. Spevák, textár, hudobník kapely Linkin Park. Tento človiečik, dnes oslavuje svoje 36 narodeniny. Moja chorá myseľ si z mnohých textov vydedukovala, že možno trpel sebapoškodzovaním. No a tak sa z toho zrodila táto poviedka.

Stál na veľkom pódiu a sledoval prázdne hľadisko. Večer sa zaplní do posledného miesta ľuďmi, ktorý chcú vidieť veľkolepú show skupiny Linkin Park.
A on, Michael Kenji Shinoda vydá zo seba maximum ako pri každom koncerte.
Zasmial sa. Pred mnohými rokmi by ho ani nenapadlo, že tu bude takto stáť.
S chalanmi si toho preskákali dosť. Každý z nich si toho veľa vytrpel a museli na sebe tvrdo pracovať, aby sa dostali tam kde sú teraz.
Takmer všetky texty piesní, pramenili z ich života. Jeden by si ani nepomyslel, že výrok: Dal do toho kus seba nie je iba obrazné pomenovanie.
Dokonca aj texty o jeho jazvách boli pravdivé. Bohužiaľ...

Zázrak

24. prosince 2012 v 11:25 | Faint
Keďže sú dnes tie Vianoce, rozhodla som sa, že vám dám malý darček, v podobe víťaznej poviedky v školskej súťaži. Neviem čo mi to napadlo...Je to choré :D Ďalší blud pri prechádzke zo psom.
"Hlúpi chalani!" zanadávala som už asi po miliónty raz, za tento deň. Chrbtom ruky, som si otrela slzy, ktoré sa mi tlačili do očí a pevnejšie zovrela opraty. Pritlačila som holene k slabinám, kobyly, ktorú mi dnes pridelili a prinútila ju tak do klusu.
Dnešný deň sa začal katastrofálne. A tak aj pokračoval.

Easer to run

16. října 2012 v 18:04 | Faint
Potrebovala som zo seba dať preč, to negatívne. No a tak vznikla táto poviedka. Ja viem, že smutná. Čo už so mnou...
Bude sa k tomu hodiť.

"Trochu si pocválajte," zakričal tréner na skupinu jazdcov. Dievča na bielej kobyle pevne stislo pery a skrátilo si opraty. Siahla do vrecka bundy a takmer jej vyhŕkli slzy. Teraz alebo nikdy.
Pevne si sadlo do sedla, vnútornú nohu posunula za podbrušník, vonkajšiu takmer na nohu koňa, pritlačila holene a začala cválať. Na malý moment zaváhala. Nie, neurobí to. Zastaví, pokluše si, odíde s ostatnými, uprace stajňu a vráti sa domov s novými zážitkami. Potom, si spomenula na tú bolesť a trápenie. Na mnoho prebdených a preplakaných nocí. Zovrela opraty až jej ruky v čiernych jazdeckých rukaviciach stŕpli. Cítila ako kobyla naberá rýchlosť. Usmiala sa. Vždy bola nezastaviteľná.

I will start again

14. dubna 2012 v 16:37 | Faint
Mám tu pre vás, jednu netradičnú poviedku. Je to súťaže, no pre mňa má aj osobitný význam. Ide o to že Bessy ide preč a nemám možnosť sa s ňou rozlúčiť. Plánovala som napísať básničku ale verše som dávmo zabudla (áno to moje domýšľanie :D) a myslím že takto je to lepšie. Je to zvláštna situácia, nevystihuje to žiadna pesnička. A možno aj hej. Ak chcete pustite si New Divide od Linkin Park :)



Keď som si na Bessy sadala v jednu marcovú sobotu, nikdy by mi nenapadlo že si na ňu sadám posledný krát. Iste, vedela som že raz musí zo Slovak Jumping Academy odísť, no nikdy by mi nenapadlo že to bude práve vtedy, keď sa s ňou nebudem môcť rozlúčiť. No, prv než tu začnem oplakávať naše posledné chvíle, mala by som uviesť pár vecí na istú mieru.
 
 

Reklama

"Writers are the exorcists of their own demons."
- Mario Vargas Llosa